Choď na obsah Choď na menu
 


kniha- Umberto Eco: Meno ruže

30. 9. 2009
Umberto Eco: Meno ruže Krutý stredovek, špina, podrazy, krv... Umberto Eco, taliansky spisovatel nám predvádza svoj realisticko-mystickú detektívku zo stredoveku. Jedného dňa prichádza Viliam z Baskervillu zo svojim učnom Adsom do pochmúrného opátstva... Ako zaujímavosť Vám tu pridám rozhovor s prekladateľkou tejto úžasnej knihy. Miroslava Vallová prekladá diela vynikajúcich talianskych autorov. Alberta Moraviu, Umberta Eca či Alessandra Baricca. Pôvodne chcela študovať arabčinu, no stretnutie s Blahoslavom Hečkom sa jej stalo osudným. Majster prekladateľ ju očaril natoľko, že sa rozhodla ísť v jeho stopách. V ústrety úskaliam i kráse prekladu. V rozhovore prezradila, že uznávaný Umberto Eco je zunovaný celosvetovou pozornosťou a porozprávala aj o dobrodružnom živote konzulky v Ríme. Mnohí prekladatelia dnes prekladajú bestsellery a rôzne ľahšie žánre, aby sa vôbec uživili. Ako to, že vy si môžete dovoliť prekladať ťažké úvahy Umberta Eca, jedného z najvýznamnejších mysliteľov sveta? Je to tým, že sa neživím prekladateľstvom. Mám priateľku, vynikajúcu prekladateľku, ktorá je na voľnej nohe, a preto musí prekladať všetko, nielen to, čo by sama chcela. Prekladatelia majú v súčasnosti veľmi ťažký chlebíček. Koľko je na Slovensku výborných prekladateľov z taliančiny? Špičkových je asi šesť. Ak je vás tak veľa, museli ste o možnosť prekladať Umberta Eca alebo Alberta Moraviu bojovať? Nie, nemusela. Roboty je toľko, že si ju nemusíme trhať z ruky. Mladých prekladateľov je málo, hoci zopár veľmi talentovaných sa nájde. A okrem toho, prekladanie je rehoľa. Stretli ste niekedy so spisovateľmi, ktorých diela ste prekladali? Áno, s viacerými. S Umbertom Ecom aj Bariccom. S Moraviom, pochopiteľne nie, bohužiaľ. Aké bolo stretnutie s autorom Mena ruže? Umberto Eco bol hosťom na našom veľvyslanectve v Ríme a ja som mala tú česť, že som ho šla čakať na stanicu. Z vlaku vystúpila masa ľudí a oproti mne šiel pán, ktorý by mohol byť Ecom, ale tiež nemusel. Mala som trému, a tak, keď ma míňal, tíško som ho oslovila: pán Eco? Otočil sa a bol to on. Aký je Eco? Veľmi zaujímavý. Pozval nás potom do Bologne, kde mu univerzita vytvorila úžasné podmienky na prácu. Dostal k dispozícii starobylú nádhernú budovu s freskami, kde Eco vytvoril katedru vydávania kníh. Je to akási dvojročná nadstavba pre ľudí, ktorí už skončili vysokú školu a chcú sa venovať vydávaniu kníh. V Bologni s nimi pracujú najlepší vydavatelia a spisovatelia sveta. Študenti prejdú všetkými remeslami knižnej tvorby a nakoniec vyrobia knihu. Voľakedy by som za rok v takejto škole položila život. Kto ju absolvuje, má o budúcnosť postarané. Takto si Eco robí radosť? Je už trošku unavený zo sústredenej pozornosti, ktorú mu svet venuje. Aj preto sa utieka k veciam, ktoré ho tešia. Od začiatku júna do konca októbra je uzavretý pred svetom vo svojom letnom dome. Stretla som sa s ním aj neskôr, na veľtrhu vo Frankfurte, kde prezentoval svoju knihu o preklade. Prišiel so svojím nemeckým prekladateľom a ruskou prekladateľkou, nechal hovoriť Rusku a prikyvoval všetkému, čo hovorila. Nám sa to tam viacerým veľmi nepozdávalo, tak sme zapolemizovali a až vtedy sa Eco prebral a dal k dobru asi desaťminútovú prednášku o prekladaní. Tá nakoniec naše výhrady potvrdila. Jednoducho bol zunovaný a rád, že niekto zaňho odvedie rozprávanie. Vráťme sa k prekladu. Nepotláča prekladateľ do istej miery svoju osobnosť, keď sa musí držať štýlu pôvodného autora? Možno by sa často vedel vyjadriť lepšie, výstižnejšie. To je práve výzva, hrať na obe strany. Byť verne v službách autora, a zároveň dosiahnuť, aby sa prekladový text stal súčasťou toho, čo sa píše na Slovensku. Pretože dobrá prekladová literatúra by mala obohacovať aj pôvodnú tvorbu tej-ktorej krajiny. Nie každému sa chce kráčať po ostrí noža nad priepasťou a babrať sa so slovíčkami. Áno, bolo by veľmi jednoduché, keby som si mohla nejakú vetičku prehodiť alebo vyškrtnúť. Nikdy vás to nelákalo? Majstrovstvo spočíva v čomsi inom, vysvetlím to na príklade. Slovensko, hoci je malá krajina, má tri preklady Danteho Pekla. Božská komédia má veľmi presnú rytmickú štruktúru, no niekedy to ani Dantemu úplne nevyšlo - nejaké slovíčko mu chýbalo a porušil vlastné pravidlá. A skvelý prekladateľ Viliam Turčány, ktorý preložil celú Božskú komédiu, si dal takú námahu, že v záujme autentickosti Danteho napodobnil aj v chybách. To je pre mňa skutočné majstrovstvo. Prekladatelia asi nemôžu byť veľmi exhibicionistami. Alebo áno, len veľmi rafinovanými? Môžu sa predvádzať, ale pravidlá hry sú náročné. Celkovo je preklad pre náročných. Ak prekladateľ iba výborne ovláda jazyk, to ešte nič neznamená. Musí mať ešte veľa ďalších schopností. Do ďalších kôl sa dostanú iba najlepší. Podmienky totiž vždy určuje autor. A aj ten najambicióznejší a najmárnomyseľnejší prekladateľ môže nájsť uspokojenie v tom, že napriek zložitému zadaniu našiel to správne slovo, odsek, fórik či narážku. Nie je vám niekedy ľúto, že sa s knihou niekoľko mesiacov trápite a čitateľ si nakoniec možno ani nevšimne meno prekladateľa? Určite áno, aj preto na Slovensku pôsobí Spoločnosť prekladateľov umeleckej literatúry, ktorá dbá na to, aby vždy bolo uvedené meno prekladateľa. Je to mravčia práca. Ale aj vy prekladatelia máte autora tak trochu v hrsti. Od kvality vášho prekladu predsa závisí, či kniha zostane rovnako dobrá, či ju skvelým prekladom dokonca pozdvihnete nad originál, alebo, naopak, mizerným prekladom potopíte, nie? Je to obrovská zodpovednosť. Keď prekladateľ niečo urobí povrchne alebo zlyhá, možno mu to prejde. Kritiky prekladu je veľmi málo, ale znemožní sa v očiach kolegov. Napríklad naši českí kolegovia majú cenu za najhorší preklad roka. Za ktorú knihu? Nejde len o jednu knihu, túto cenu získavajú už niekoľko rokov po sebe. Napriek tomu u nás žila legenda, že české preklady sú lepšie. Môže za to takzvaná obecná čeština. Slovenčine niečo také chýba. V obecnej češtine sú formulácia hladké, je veľmi príjemná, ale nie vždy zodpovedá štýlu pôvodného autora. To bola Achillova päta českého prekladu - slabosť skĺzavať do tejto ľúbivej podoby češtiny. Nie je všetko zlato, čo sa blyští. Mal by prekladateľ v krajine žiť, aby spoznal krajinu a jej ľudí, tak ako vy Taliansko a Talianov? Samozrejme, je to veľké privilégium. Keď sme začínali prekladať, nechodili sme do Talianska a museli si pomáhať, ako sme vedeli. Niektoré veci sme konzultovali písomne a keď sa teraz pozerám na niektoré svoje staršie preklady, hovorím si: ej, ej. Niečo som jednoducho nerozlúštila, lebo som nepoznala reálie. Pre prekladateľa je nenahraditeľné pobudnúť v krajine východiskového jazyka. Čo je najdôležitejšie pre dobrý preklad? Preklad je cesta, ktorá má východisko a cieľ. Východiskom je poznanie jazyka, ale aj krajiny, reálií, autora. Stalo sa, že jeden nemenovaný svetový básnik venoval báseň milovanému psíkovi. Jeho miláčik mal dievčenské meno. Prekladateľ sa teda domnieval, že ide o básnikovu lásku a báseň preložil tak, akoby bola venovaná žene. Pritom stačilo pohrabať sa v živote autora a zistil by, ako sa veci majú. A cieľom prekladu je slovenský jazyk, ktorý musí prekladateľ dokonale poznať, vedieť ním narábať, mať isté literárne cítenie a nadanie. Jeho preklad musí okrem kultúrnej informácie byť aj obohatením pre slovenčinu. Znie to náročne. A to ešte nie je všetko. Prekladateľ musí byť trochu aj detektív, mať intuíciu a tvorivosť. Mená treba prekladať tvorivo, v tom bol neopakovateľný práve Blahoslav Hečko. Na slovenčine dokázal hrať ako na husliach. S potešením využíval porekadlá, aby mal preklad údernosť. Výsledok totiž musí znieť výborne v slovenčine, ale čitateľ nesmie mať dojem, že ide o slovenské dielo. Musí v ňom byť dávka exotiky, miestny kolorit. A nájsť tú správnu hranicu, to je okraj priepasti, na ktorom stojí prekladateľ. Koľko knižiek zvládate ročne preložiť? Nepracujem rýchlo. V súčasnosti mám aj veľa iných povinností, ale nikdy som nerobila viac ako jeden preklad do roka. Ako sa z prekladateľky stane konzulka? Keď vznikala Slovenská republika, slovenská diplomacia neexistovala. Tvorcovia štátu museli siahnuť po ľuďoch, ktorí poznajú jazyky. A keď sa manželovi vďaka jeho literárnym kontaktom v Taliansku podarilo zorganizovať cestu dvoch členov vznikajúcej slovenskej vlády až k talianskemu prezidentovi, ponúkli mu diplomatický post a ja som šla s ním. Moje konzulské obdobie bol krásny, aj keď neľahký zážitok. Boli to vtedy pionierske časy diplomacie. Slovákom sa otvoril svet, mnohí cestovali a v cudzom svete sa im stávali všelijaké veci. Mali havárie, strácali sa, okrádali ich, prekvital obchod s dievčatami, unášali sa deti. Boli to veľmi dobrodružné časy, náročné pre konzulárne oddelenie. Nerozlišovali sme deň a noc, piatok a sviatok, ale človeku to dávalo úžasnú spätnú väzbu. Videla som, že ma ľudia potrebujú a vo väčšine prípadov som im aj vedela pomôcť, čo bol neopakovateľný pocit. Nebolo by vaše konzulské obdobie aj námetom na román? Zažili sme aj rôzne havárie, často sme boli svedkami tragédií, ale stalo sa aj veľa komických historiek, na ktoré s kolegami radi spomíname. Veľakrát v živote som si hovorila, že by som si mala svoje zážitky spisovať, ale nikdy k tomu nedošlo. Hovorí sa: ak môžeš žiť bez písania, asi to nie je také seriózne. To je presne môj prípad. Miroslava Vallová, prekladateľka Vyštudovala taliančinu a francúzštinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracovala vo vydavateľstve Tatran, kde bola zástupkyňou šéfredaktora. V rokoch 1993 - 1996 pôsobila ako konzulka na Veľvyslanectve SR v Ríme, po návrate do Bratislavy nastúpila do Národného literárneho centra (v súčasnosti Literárne informačné centrum), kde pôsobí ako vedúca oddelenia zahraničných aktivít. Je predsedníčkou výkonnej rady Slovenskej spoločnosti prekladateľov umeleckej literatúry. Za svoj preklad Konformistu od Alberta Moraviu získala prémiu Jána Hollého. Okrem diel Umberta Eca (napríklad Päť úvah o morálke), Alberta Moraviu a mnohých talianskych spisovateľov preložila aj divadelnú hru Zlomatka od Maria Gelardiho.
 

Náhľad fotografií zo zložky Keď sa nudím